Jediný pohľad na záhradu manželov Linzmajerových prezradí, že ste na návšteve pri dvojici skalničkárov. Na záhrade vybudovali niekoľko väčších a menších skaliek – zaujímavosťou je umelo vybudovaná roklina.
Kurička verne kopíruje kamenistý podklad a prepája hornú a dolnú nižšie položenú partiu. foto Zdeněk Roller
Obom manželom okrem skalničiek učarovali aj jedľovce – na ich početné druhy a variety narazíte úplne všade – pri jazierku, pozdĺž hranice so susedným domom aj na skalkách. Sú to dreviny, ktoré sa veľmi ťažko množia, preto si ich majitelia vážia. Je potrebné dodať, že väčšinu ihličnanov, ktoré si obvykle ľudia kupujú, si Linzmajerovi dokázali z rezňov alebo semien vypestovať sami.
ZO SADU VZNIKAL HÁJ
Na záhrade bývali ovocné stromy, ktoré majitelia postupne redukovali. „Niektoré stromy sadil ešte môj otec,“ spomína pani Linzmajerová. „My s manželom sme sa začali záhrade viac venovať od roku 1974, keď sme si kúpili auto a mohli za rodičmi častejšie dochádzať. Skalky sme samozrejme budovali postupne, s prvou sme začínali pri dome, potom postupne pribúdali ďalšie a ďalšie.“
Nakoniec vznikol ostrovček s hájovými rastlinami a pergolou a jazierko v strede pozemku obklopené stromami. Je napájané len z odkvapov domov – odtok majiteľ riešil potrubím skrytým pod zemou. Jeho hlavným účelom je slúžiť ako rezervoár vody a požiarna nádrž, takže je jednoducho vybetónované v obdĺžnikovom pôdoryse. Je dosť veľké na to, aby tu mohli kvitnúť rôzne druhy lekien. Okrem estetickej funkcie zaisťujú aj biologickú rovnováhu a čistotu vody.
AKO SA ROBÍ ZÁHRADA
„Pôvodne rovný terén záhrady sme miestami zvlnili, v skalkách sme umiestnili veľké balvany čiastočne zapustené do zeme, aby výsledok vyzeral prirodzene a vierohodne,“ vysvetľuje pani domu. Vrcholom bolo vybudovanie rokliny. Tú však hneď tak neobjavíte, pretože je zapustená do terénu v strednej časti pozemku na okraji trávnikovej plochy. Uprostred trávnika má svoje miesto vyrastený orech, ktorý dáva záhrade punc vyzretosti a príjemný tieň. Na vyznenie záhrady je rovnako dôležitý ako skalky situované na úpätí domu s vysokou podmurovkou a schodiskom – ale aj po obvode pozemku.
To už kráčame k miestnej zaujímavosti, ktorej sa tu hovorí háj. Práve tu rozkvitajú mohutné rododendrony, magnólia, jarné rastliny a popínavé plamienky. Súčasťou hája je aj pergola, ktorá mala pôvodne iba tieniť chúlostivé druhy, než sa trochu rozrastú, ale už tu zostala, hoci jej už nie je treba.
Súčasťou hája sa stala aj zabudnutá betónová skruž. „Síce neoplýva eleganciou, ale je to najlepšia z možností, kde pestovať rastliny neznášajúce všadeprítomnú spodnú vodu, a navyše skruž už z veľkej časti zmizla v bujnej okolitej zeleni,“ vysvetľuje pani Linzmajerová.
DÁVAME RASTLINKÁM VOĽNOSŤ
Pozdĺž plotu pri ceste je starý taras, kam pani Alena vysieva najrôznejšie semená – kde sa ktorá rastlinka uchytí, tam ju nechá. Vznikla tu tak pestrá mozaika lewisií, netraskov, pochybkov, gulienok, sivútok a silienok doplnená machom, ktorý pomáha v kamennom tarasu udržiavať vlhkosť. V starých korytoch pod tarasom sa usadili rastlinky z Álp aj odinakiaľ, na záhonoch obdivujeme zbierku azaliek, ktorých mená vonia diaľkami – Fedora, Lisabon, Gibraltár, Toukan, Saturnus a ďalšie zo skupiny Knapp Hill. Zbierku vybudoval pán Linzmajer.
Ten nám tiež prezradil, že plne vyfarbené kríky sa dajú získať jedine rezkovaním, kým vo veľkých záhradníctvach sa azalky množia aj semenami a nedosahujú tak sýte farby. Keď pripočítame ešte japonské azalky, doberieme sa k zhruba štyridsiatim druhom a odrodám na pomerne malej záhrade. Pod nimi sa darí podrastu, v ktorom sa uplatňuje hájny druh lykovca.
LINZMAJEROVA ROKLA
Umelo vybudovaná skalná prierva je kľukatá jama dlhá asi dvanásť metrov a zhruba tri metre široká, ktorá sa smerom dole zužuje. Stojaci človek sa v nej takmer skryje, takže jej hĺbku odhadujeme na 160 cm. Steny jamy majitelia vyskladali robustnými ošúchanými kameňmi na spôsob vrstevnatej skalky. Pôsobí tak vierohodne, ako by ju sem umiestnil sám Krakonoš. Však sa aj majitelia pri jej budovaní inšpirovali krkonošskou prírodou. Dňom priervy vedie kamenistá chodník porastená miniatúrnou vŕbinou, ktorá sa z roka na rok trochu zužuje, pretože kamene, z ktorých je vystavaná, si predsa len časom sadli.
Vnútri rokliny sa časom ustálila chladnejšia mikroklíma podporovaná drobným výverom vody na dne priervy aj jej orientáciou k svetovým stranám. Výsadba skalničiek v rokline preto kopíruje orientáciu skalných stien – iná je na severnej a iná na južnej strane. Dramatickosti a autenticitu dodávajú rokline početné kamenné východy skonštruované z balvanov a tiež zakrpatené formy smrekov a borovíc. Linzmajerovi však vsádzali miniatúrne verzie, ktoré doplnili poliehavými kultivarmi.
A ako sa rokliny stavali? „Zeminu vykopanú z jamy sme vynášali na jej okraj, až vznikol nepravidelne vysoký val a rokliny sa ešte viac opticky prehĺbili.
